A opäť je tu ďalší z bývalých velikánov chladnej ostrovnej hudby, pamätajúci zlaté časy polovice deväťdesiatych rokov, kedy sa tvrdá hudba s nemalou zásluhou európskej scény začala otvárať dovtedy nepredstaviteľným vplyvom, opúšťať zabehané klišé a utekať zo slepých uličiek snahou o experiment namiesto zániku. PARADISE LOST dlhé roky predstavovali absolútnu špičku, boli jedným z mála interpretov na scéne, tešiacich sa súčasne priazni kritikov, fanúšikov i médií formátu MTV. Predávali dnes už ťažko uveriteľné množstvá nosičov a ich fanúšikovskú základňu tvorili priaznivci rôznych žánrov. Ich diskografia i osud sa v mnohom podobá ostatným rovesníkom, ktorí prežili štýlové kotrmelce rôzne prijímaných albumov a ktorí sa pomaly vracajú smerom k overeným istotám, neraz s cieľom nadviazať navzdory úplne inej dobe na úspešnosť diel, patriacich dnes už k historickým klasikám.
Na obranu legendárnych Britov treba uviesť, že po „One Second“ a najmä „Host“, testujúcich trpezlivosť mnohých dlhoročných poslucháčov (a spomeňte si na Holmesove výroky o tom, že predchádzajúce dosky boli omyl), nasledoval veľmi pozvoľný návrat k tvrdším polohám, aby skončili pri albume rekapitulujúcom to najlepšie z doterajšej diskografie. Presne tak možno popísať už úctyhodný, jedenásty počin „In Requiem“. Počas celej hracej doby možno nájsť útržky postupov, temp a melódii z temnejšej klasickej trilógie „Shades Of God“, „Icon“ či „Draconian Times“, rovnako možno miestami vypozorovať vkusne vpašované zvyšky experimentálnejších čias, respektíve ich dozvukov z trochu príliš jednoduchého a šablónovitého „Believe In Nothing“, alebo naopak pestrého a farebného „Symbol Of Life“. To všetko podávané v temnejšom zábale, než kedykoľvek predtým a s bohatým klávesovým alebo klavírnym doprovodom, neraz preberajúcim nosné motívy gitarám.
Vyslovene slabú skladbu na „In Requiem“ nemožno nájsť, maximálne v tieni mimoriadne podarených hitov „The Enemy“ alebo „Requiem“, stvorených pre živelné pódiové prevedenie po boku kúskov ako „Once Solemn“. Mackintosh, hlavný a dlhoročný takmer výlučný autor všetkej hudby, servíruje jednu vydarenú vyhrávku za druhou, typické stredné tempá sú spestrované a citlivo gradované do rýchlejších pasáží, ktoré miestami nepamätajú ani staré zárezy v diskografii. Holmes strieda čistý vokál a stále trochu Hetfieldom páchnuce linky s drsnejšími vokálmi z čias „Shades Of God“. Typickou polohou a najistejším miestom boli pre PARADISE LOST pomalšie skladby s ťaživejšou náladou, ktorých koncentrácia s druhou polovicou albumu rastie - „Unreachable“, „Prelude To Descent“ alebo „Sedative God“ s mimoriadne silným, ale príjemným pocitom v minulosti počutého. „Your Own Reality“ pre zmenu uzatvára kolekciu ozvenami nedávnych jemnejších polôh.
PARADISE LOST dnes pravdepodobne nemôžu prekvapiť ničím novým (míľnik typu „Gothic“ je len jeden a dnes fungujúci hlavne v kontexte doby a vtedajšieho diania), experimentátorské túžby už dávno uspokojili, svoje už majú v rámci žánru nepochybne odrobené a napriek tomu stále dokážu prísť s albumom zachovávajúcim si slušný štandard (ro, že mnoho mladších kolegov by aspoň za niečo podobné predalo dušu, je na inú debatu) a čo je podstatné – nahrať vyrovnaný album, ktorý môže výborne baviť.